Príhovor biskupom Brazílie o pastorálnych východiskách miestnej Cirkvi

Prinášame plný text príhovoru Svätého Otca Františka, ktorý predniesol pri stretnutí s biskupským zborom Brazílie 27. júla 2013 v priestoroch Arcibiskupského úradu v Riu de Janeiro.


Drahí bratia, aké je dobré a milé stretnúť sa s vami, biskupi Brazílie!

Ďakujem, že ste prišli a dovoľte mi, aby som k vám prehovoril ako k priateľom. Aj preto sa vám radšej prihovorím v španielčine, aby som lepšie vyjadril to, čo mám na srdci. Prosím vás o prepáčenie!

Zišli sme sa trochu v ústraní, na tomto mieste, ktoré pripravil náš brat Dom Orani, aby sme boli sami a mohli sa rozprávať od srdca k srdcu ako Pastieri, ktorým Boh zveril svoje stádo. Na uliciach Ria nás očakávajú mladí z celého sveta a mnohí ďalší, ktorí potrebujú byť zasiahnutí milosrdným pohľadom Krista, Dobrého Pastiera, ktorého sme povolaní sprítomňovať. Vychutnajme si túto chvíľu odpočinku, vzájomného delenia sa, pravého bratstva.

Počnúc predstavenstvom biskupskej konferencie a arcibiskupom Ria de Janeiro chcem objať všetkých a každého, osobitne emeritných biskupov.

Skôr ako o formálny príhovor, chcem sa s vami podeliť o niekoľko reflexií. Prvá mi prišla znovu na myseľ, keď som navštívil sanktuárium v Aparecide. Tam, pri nohách sochy Nepoškvrneného Počatia, som sa modlil za vás, za vaše cirkvi, za vašich kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky, za vašich bohoslovcov, za laikov a ich rodiny a osobitne za mladých a starších, pretože sú nádejou každého národa. Mladí, pretože prinášajú silu, sen a nádej do budúcnosti. Starší, pretože sú pamäťou, múdrosťou každého ľudu. (1)


1. Aparecida: kľúč k pochopeniu poslania Cirkvi

V Aparecide Boh ponúkol Brazílii svoju vlastnú Matku. V Aparecide však dal aj lekciu o sebe samom, o svojom spôsobe bytia a konania. Lekciu o pokore, ktorá k Bohu patrí ako podstatný prvok, a ktorá je Božou DNA. Je tu niečo trvalé, čo sa treba naučiť o Bohu a Cirkvi v Aparecide. Náuka, na ktorú nesmie zabudnúť Cirkev v Brazílii, ani samotná Brazília.
Na začiatku udalosti z Aparecidy stojí námaha chudobných rybárov. Veľký hlad a malé zdroje. Ľudia vždy potrebujú chlieb. Vždy vychádzajú zo svojich potrieb. Aj dnes.
Majú krehký, nevhodný čln, majú siete, ktorých životnosť sa blíži ku koncu, možno sú aj poškodené a nedostatočné.
Najprv je tu námaha, asi aj únava z rybolovu, a predsa, výsledok je biedny: fiasko, neúspech. Napriek snahe sú siete prázdne.
A potom, keď Boh chce, on sám vstupuje do svojho tajomstva. Vody sú hlboké, avšak skrývajú v sebe možnosť Boha. Prišiel prekvapujúco, vtedy, keď ho možno nikto viac nečakal. Trpezlivosť tých, ktorí ho očakávajú je vždy podrobená skúške. A Boh prišiel novým spôsobom, pretože Boh je prekvapením: v obraze krehkej hliny, ukrytej vo vodách rieky, či poznačenej časom. Boh si vždy oblieka šaty nepatrnosti.
Preto aj obraz Nepoškvrneného Počatia. Najprv telo, potom hlava, napokon spojenie tela a hlavy: jednota. To, čo bolo oddelené sa znovu zjednocuje. Koloniálna Brazília bola rozdelená potupným múrom otroctva. Madona z Aparecidy sa predstavuje s čiernou tvárou, najprv rozdelená a potom spojená v rukách rybárov.
Je tu ponaučenie, ktoré nám Boh ponúka. Jeho nádhera sa odráža v Matke, počatej bez prvotného hriechu, vynára sa z tmavých hlbín rieky. V Aparecide od počiatku Boh vysiela posolstvo rekompozície toho, čo je rozlámané, scelenia toho, čo je rozdelené. Múry, priepasti, vzdialenosti prítomné aj dnes, sú odsúdené na zánik. Cirkev nemôže prehliadnuť túto lekciu – byť nástrojom zmierenia.
Rybári nepodceňujú tajomstvo, s ktorým sa stretli v rieke, aj keď je tajomstvom, ktoré sa javí neúplné. Nezahadzujú preč úlomky tajomstva. Očakávajú plnosť. A tá nemešká. Je tu istá múdrosť, ktorú sa máme naučiť. Sú tu kúsky tajomstva ako časti mozaiky, s ktorými sa stretávame. My chceme vidieť všetko prirýchlo, Boh sa však dáva objavovať pomaly. Aj Cirkev sa musí naučiť tomuto očakávaniu.
Rybári potom odnášajú toto tajomstvo domov. Jednoduchí ľudia vždy majú miesto pre prijatie tajomstva. Možno, že sme obmedzili naše rozprávanie o tajomstve na rozumové vysvetľovanie. Ľuďom však tajomstvo vchádza do srdca. V dome chudobných si Boh vždy nájde miesto.
Rybári „agasalham“: zaodejú tajomstvo Panny Márie, ktorú našli pri rybolove, akoby jej bola zima a potrebovala sa ohriať. Boh žiada, aby mohol byť v tej najteplejšej časti nás samých: v srdci. A napokon je to Boh, ktorý uvoľňuje teplo, ktoré potrebujeme, najprv však vstupuje s vynaliezavosťou toho, ktorý naliehavo prosí. Rybári zahalia tajomstvo Panny chudobným plášťom svojej viery. Zavolajú susedov, aby sa prišli pozrieť na nádheru, ktorú našli a spoločne sa zídu okolo nej. V jej prítomnosti rozprávajú o svojich starostiach a jej zverujú svoje problémy. Umožňujú tak uskutočnenie Božích zámerov: jedna milosť, potom ďalšia. Jedna milosť pripravuje druhú. Boh postupne zjavuje tajomnú pokoru svojej sily.
Máme sa veľa naučiť od tohto postoja rybárov. Cirkev, ktorá vytvára priestor pre tajomstvo Boha; Cirkev, ktorá prichýli do seba samej toto tajomstvo tak, že ono je schopné očariť a pritiahnuť ľudí. Iba Božia nádhera môže priťahovať. Božia cesta je očarujúca. Boh sa nechá odniesť domov. Vzbudzuje v človeku túžbu chrániť ho vo vlastnom živote, vo vlastnom dome, vo vlastnom srdci. On v nás vzbudzuje želanie zavolať susedov, aby spoznali jeho krásu. Poslanie sa rodí práve z tohto Božieho pôvabu, z toho úžasu zo stretnutia. Hovorme o poslaní, o misionárskej Cirkvi. Myslím na rybárov, ktorí volajú susedov, aby sa prišli pozrieť na tajomstvo Panny. Bez jednoduchosti ich postoja je naše poslanie odsúdené na neúspech.
Cirkev si neustále potrebuje naliehavo pripomínať lekciu z Aparecidy, nesmie na ňu zabudnúť. Siete Cirkvi sú krehké, možno aj zaštopkané, loďka Cirkvi nemá schopnosti veľkých lodí, ktoré preplavujú oceány. A Boh sa predsa chce zjaviť prostredníctvom našich prostriedkov, úbohých prostriedkov, pretože je to vždy on, ktorý koná.
Drahí bratia, výsledok pastoračnej práce sa nezakladá na bohatstve zdrojov, ale na tvorivosti lásky. Isteže môže poslúžiť húževnatosť, námaha, práca, programovanie, organizovanie, ale predovšetkým je potrebné vedieť, že sila Cirkvi nespočíva v nej samej, ale je ukrytá v Božích hlbokých vodách, do ktorých je povolaná hodiť siete.
Ďalšie ponaučenie, ktoré si má Cirkev vždy pamätať je, že sa nesmie vzdialiť od jednoduchosti, pretože inak zabudne na reč tajomstva. Tak ostane von pred bránou tajomstva, a prirodzene, nedokáže sa ani priblížiť k
tým, ktorí od nej očakávajú to, čo si nemôžu dať sami od seba, Boha. Občas strácame tých, ktorí nechápu, prečo sme sa vzdali jednoduchosti, vnášajúc istú racionalitu, ktorá je našim ľuďom cudzia. Bez gramatiky jednoduchosti sa Cirkev zbavuje podmienok, ktoré umožňujú „loviť“ Boha v hlbokých vodách jeho tajomstva.
Posledná pripomienka: Aparecida je zjavením na križovatke. Cesta, ktorá spájala Rio, hlavné mesto, so Sao Paulom, sľubnou provinciou, ktorá sa vytvárala a Minas Gerais s náleziskami vzácnych kameňov veľmi žiadaných európskymi kráľovskými dvormi: križovatka koloniálnej Brazílie. Boh sa zjavuje na križovatkách. Cirkev v Brazílii nesmie zabudnúť na povolanie, ktoré je do nej vpísané už od jej prvého dychu: byť schopnou nabrať i uvoľniť, zbierať i rozdávať.

2. Ocenenie cesty Cirkvi v Brazílii

Biskupi Ríma mali vždy Brazíliu a jej Cirkev vo svojom srdci. Prešli ste obdivuhodnú cestu. Od 12 diecéz počas Prvého vatikánskeho koncilu po aktuálnych 275. Nešlo o rozšírenie nejakého aparátu či podniku, ale predovšetkým o dynamizmus evanjeliových „piatich chlebov a dvoch rýb“, ktoré prišli do kontaktu s dobrotou Otca a v láskavých rukách sa stali plodnými.
Dnes by som chcel vysoko oceniť prácu vás, Pastierov, vo vašich cirkvách. Myslím na biskupov v lesoch, ktorí sa brodia riekami, v polosuchých oblastiach, v Pantanale, v pampe, v mestských džungliach veľkomiest. Milujte vždy a s úplnou oddanosťou vaše stádo! Myslím aj na toľké mená a toľké tváre, ktoré zanechali nezmazateľné stopy na ceste Cirkvi v Brazílii, umožniac tak rukou sa dotknúť Pánovej dobrotivosti voči tejto Cirkvi. (2)
Rímski biskupi nikdy neboli vzdialení. Sledovali, povzbudzovali, sprevádzali. V posledných desaťročiach blahoslavený Ján XXIII. naliehavo vyzýval brazílskych biskupov, aby pripravili ich prvý pastoračný plán a odvtedy v Brazílii vyrástla pravá pastoračná tradícia, ktorá spôsobila, že Cirkev nie je zaoceánskou loďou, ktorá sa odchyľuje od smeru, ale vždy má kompas. Boží služobník Pavol VI., okrem toho, že povzbudzoval prijať Druhý vatikánsky koncil s vernosťou, ale aj s pôvodnými prvkami (porov. Generálne zhromaždenie Latinskoamerickej biskupskej konferencie v Medellíne), rozhodujúcim spôsobom ovplyvnil vedomie Cirkvi v Brazílii o sebe samej prostredníctvom Synody o evanjelizácii a základného referenčného textu, ktorý zostáva stále aktuálny: Evangelii nuntiandi. Blahoslavený Ján Pavol II. navštívil Brazíliu trikrát, prejdúc ju od „cabo a rabo“ (od začiatku do konca), od severu na juh, naliehajúc na pastoračné poslanie Cirkvi, na spoločenstvo a spoluúčasť, na prípravu Veľkého Jubilea, na novú evanjelizáciu. Benedikt XVI. vybral Aparecidu ako miesto, kde sa uskutočnilo V. generálne zhromaždenie Latinskoamerickej biskupskej konferencie, čo zanechalo nezamazateľnú stopu v Cirkvi celého kontinentu.
Cirkev v Brazílii prijala a originálne aplikovala Drahý vatikánsky koncil a cesta, ktorú prešla, aj keď bola nútená zdolať isté detské choroby, z nej urobila Cirkev zrelšiu, otvorenú, veľkodušnú, misionársku.
Dnes sa nachádzame v novom momente. Dokument z Aparecidy to dobre vystihuje: nejde o epochu zmeny, ale o zmenu epochy. Dnes je teda naliehavé pýtať sa: čo Boh od nás žiada? Chcem sa pokúsiť ponúknuť niekoľko línií ako odpoveď na túto otázku.

3. Obraz Emauz ako kľúč pochopenia prítomnosti a budúcnosti

Predovšetkým sa netreba poddať obavám, o ktorých hovoril blahoslavený John Henry Newman: „Kresťanský svet sa postupne stáva sterilným, vyčerpáva sa ako využitá zem, ktorá sa premení na piesok“. (3) Netreba podľahnúť rozčarovaniu, znechuteniu a sťažovaniu. Veľa sme pracovali a občas sa nám zdá, že sme porazení, a cítime sa ako ten, ktorý musí vydať počet z obdobia, ktoré sa už nevráti, hľadiac na tých, ktorí odišli, alebo nás viac nepovažujú za vierohodných a dôležitých.
V tomto svetle si ešte raz prečítajme príbeh z Emauz (porov. Lk 24, 13-15). Dvaja učeníci utekajú z Jeruzalema. Vzďaľujú sa od Božej „nahoty“. Sú pohoršení neúspechom Mesiáša, v ktorého dúfali a ktorý sa teraz javí ako nenávratne porazený, ponížený, aj po treťom dni (vv. 17-21). Toto je ťažké tajomstvo ľudí, ktorí opúšťajú Cirkev, osôb, ktoré sa nechali zviesť inými ponukami a domnievajú sa, že Cirkev – ich Jeruzalem – už nemôže ponúknuť nič významné a dôležité. A tak idú cestou osamotení so svojím sklamaním. Možno sa Cirkev ukázala príliš slabá, možno priveľmi vzdialená od ich potrieb, možno príliš biedna, aby odpovedala na ich znepokojenia, snáď veľmi chladná voči nim, možno príliš zameraná na seba, možno ako väzenkyňa vlastných rigidných vyjadrení. Svetu sa asi zdá, že má Cirkev považovať za relikviu minulosti, nedostatočnú voči novým otázkam. Možno mala Cirkev odpovede pre detstvo človeka a nie pre jeho dospelosť. (4) Faktom je, že dnes sú mnohí, ktorí sa ponášajú na učeníkov z Emauz, nie iba tí, ktorí hľadajú odpovede v nových a rozšírených náboženských skupinách, ale aj tí, ktorí sa zdajú byť bez Boha teoreticky aj prakticky.

Čo robiť v tejto situácii?

Potrebujeme Cirkev, ktorá sa nebude báť vyjsť do ich noci. Cirkev, ktorá bude schopná zachytiť ich na ich ceste. Cirkev, ktorá dokáže vstúpiť do ich konverzácie. Potrebujeme Cirkev, ktorá by vedela viesť dialóg s týmito učeníkmi, ktorí po úteku z Jeruzalema bezcieľne blúdia, osamelí, s vlastným rozčarovaním, so sklamaním z kresťanstva, ktoré považujú za neplodnú pôdu, ktorá nerodí, neschopnú znovuzrodenia zmyslu.
Neúprosná globalizácia a intenzívna a často divoká urbanizácia sľubovali veľa. Sú toľkí, ktorí sú zamilovaní do príležitostí v nich prítomných, a je v nich čosi skutočne pozitívne, ako napríklad zmenšovanie vzdialeností, približovanie osôb a kultúr, šírenie informácií a služieb. No na druhej strane, mnohí zakusujú ich negatívne účinky bez toho, že by si uvedomovali, ako tieto ohrozujú ich víziu človeka a sveta, vyvolávajúc navyše dezorientáciu a prázdnotu, ktoré nedokážu vysvetliť. Niektorými z týchto dôsledkov sú zmätenosť ohľadne zmyslu života, osobná dezintegrácia, strata skúsenosti príslušnosti do určitého „hniezda“, chýbanie rodinného krbu a hlbokých pút.
A keďže nebolo toho, kto by ich sprevádzal a svojím životom im ukazoval opravdivú cestu, mnohí hľadali kratšiu cestu, pretože sa im „miera“ veľkej Cirkvi zdá príliš vysoká. Sú aj takí, čo uznávajú ideál človeka a života predkladaný Cirkvou, ale neodvažujú sa prijať ho za svoj. Myslia si, že ten ideál je pre nich priveľký, že je mimo ich možností, cieľ, ku ktorému smeruje, je nedosiahnuteľný. Predsa však nemôžu žiť bez toho, žeby mali aspoň niečo, aj keby to bola iba karikatúra toho, čo sa im javí privysoké a príliš vzdialené. S týmto rozčarovaním v srdci idú hľadať niečo, čo im dá opäť falošné nádeje, alebo skončia rezignovaní v nejakej čiastkovej príslušnosti, ktorá v konečnom dôsledku nedokáže dať ich životu naplnenie.
Pocit opustenosti a osamelosti, toho, že nepatria ani sebe samým, ktorý sa v tejto situácii často vynára, je príliš bolestný na to, aby sa o ňom mlčalo. Potrebujeme východisko a zatiaľ nám ostáva len cesta lamentovania. Aj lamentovanie sa však v istej chvíli premení na bumerang, ktorý sa vráti a ešte znásobí nešťastie. Už len málo ľudí dokáže načúvať bolesti. Potrebujeme ju aspoň umŕtviť.
Pred touto panorámou potrebujeme Cirkev schopnú byť spoločníčkou, ísť ponad jednoduché počúvanie. Cirkev, ktorá sprevádza na ceste a kráča vedno s ľuďmi, Cirkev, ktorá dokáže dešifrovať noc prítomnú v úteku z Jeruzalema toľkých bratov a sestier. Cirkev, ktorá si uvedomuje, že dôvody, pre ktoré ľudia odchádzajú, už sami v sebe obsahujú i dôvody pre návrat, je však potrebné vedieť toto všetko čítať s odvahou. Ježiš vlial teplo do sŕdc učeníkom z Emauz.
Chcem, aby sme sa dnes všetci opýtali: sme ešte Cirkvou schopnou rozohriať srdce? Cirkvou, ktorá dokáže znovu priviesť do Jeruzalema? V Jeruzaleme sú naše pramene: Sväté písmo, katechéza, sviatosti, spoločenstvo, Pánovo priateľstvo, Mária a apoštoli... Dokážeme ešte hovoriť o týchto zdrojoch, aby sme tak opäť vzbudili čaro ich nádhery?
Mnohí odišli, pretože im bolo prisľúbené niečo vyššie, niečo silnejšie, niečo rýchlejšie.
Je však niečo vyššie ako láska, ktorá sa zjavila v Jeruzaleme? Nie je nič vyššie ako zníženie sa kríža, pretože tam sa naozaj dosahuje výšina lásky! Sme ešte schopní ukázať túto pravdu tým, ktorí si myslia, že pravá výška života sa nachádza inde?
Je niečo silnejšie ako moc ukrytá v krehkosti lásky, dobra, pravdy a krásy?
Hľadanie toho, čo je rýchlejšie priťahuje ľudí aj dnes. Rýchly internet, rýchle autá, rýchle lietadlá, rýchle vzťahy... A predsa badáme istú zúfalú potrebu pokoja, povedal by som skôr spomalenia. Vie byť Cirkev ešte pomalou v čase, v načúvaní, v trpezlivosti, aby prešívala a rekonštruovala? Alebo je už aj Cirkev zachytená šialenstvom výkonu?
Znovu nadobudnime kľud, drahí bratia, aby sme vedeli zladiť krok s možnosťami pútnikov, s ich rytmom chôdze, schopnosť byť vždy nablízku, aby sme im umožnili otvoriť vchod do sklamania, ktoré majú v srdciach a mohli tam vstúpiť. Oni chcú zabudnúť na Jeruzalem, v ktorom sú ich pramene a tak ostanú smädní. Potrebujeme Cirkev, ktorá ich dokáže sprevádzať pri návrate do Jeruzalema! Cirkev, ktorá bude schopná znovu im odhaliť slávne a radostné veci, ktoré sa hovoria o Jeruzaleme a umožní im pochopiť, že on je mojou Matkou, našou Matkou a nie sú sirotami! V ňom sme sa narodili. Kde je náš Jeruzalem, v ktorom sme sa narodili? V krste, pri prvom stretnutí lásky, vo volaní, v povolaní! (5) Je potrebná taká Cirkev, ktorá sa vracia načerpať teplo, rozpáliť srdce.
Potrebujeme Cirkev, ktorá opäť udelí občianstvo toľkým svojim deťom, ktoré kráčajú akoby vo vyhnanstve.


4. Výzvy pre Cirkev v Brazílii

Vo svetle toho, čo som povedal, by som chcel zdôrazniť niekoľko výziev pre milovanú Cirkev, ktorá je v Brazílii.

Priorita formácie: biskupi, kňazi, rehoľníci, laici.
Drahí bratia, ak nebudeme formovať služobníkov, ktorí budú schopní ľuďom rozohriať srdcia, kráčať spolu s nimi v ich nociach, viesť dialóg s ich ilúziami a sklamaniami, znovu poskladať ich úlomky, v čo môžeme dúfať v prítomnosti a v budúcnosti? Nie je pravdou, že by bol Boh v nich zatemnený. Naučme sa hľadieť hlbšie: chýbajú tí, ktorí by im rozohriali srdce tak ako učeníkom z Emauz (porov. Lk 24,32).
Preto je dôležité podporovať a starať sa o kvalifikovanú formáciu, ktorej výsledkom budú osoby schopné vstúpiť do noci bez toho, aby ich pohltila tma a aby sa stratili; schopné počúvať ilúzie iných bez toho, aby sa nimi nechali zviesť; schopné prijať sklamania bez toho, aby sa nechali premôcť horkosťou; schopné dotýkať sa dezintegrácie iných bez toho, aby sa nechali rozbiť a zmiasť vo vlastnej identite.
Potrebujeme ľudskú, kultúrnu, afektívnu, duchovnú a doktrinálnu kompaktnosť. (6) Drahí bratia v biskupskej službe, potrebujeme odvahu na hĺbkovú revíziu štruktúr formácie a prípravy kléru a laikov Cirkvi, ktorá je v Brazílii. Nestačí akási hmlistá priorita formácie, ani dokumenty či stretnutia. Potrebujeme praktickú múdrosť, aby sme postavili na nohy trvalé miestne, regionálne a národné prípravné štruktúry, aby sa stali pravým srdcom pre episkopát, bez ohľadu na šetrenie síl, pozornosti a sprevádzania. Aktuálna situácia si vyžaduje kvalifikovanú formáciu na všetkých úrovniach. Biskupi nemôžu touto úlohou poveriť iných. Nemôžete túto úlohu delegovať, ale vziať ju na seba ako niečo, čo je neodmysliteľné pre putovanie vašich Cirkví.

Kolegialita a solidarita biskupskej konferencie
Cirkvi v Brazílii nestačí jeden národný líder, potrebuje sieť regionálnych „svedectiev“, ktoré – poslúžim si rovnakým štýlom vyjadrenia – zabezpečia predovšetkým nie jednomyseľnosť, ale pravú jednotu v bohatstve rozdielnosti.
Spoločenstvo je plátno, utkané z vlákien s trpezlivosťou a vytrvalosťou, ktorá postupne k sebe „približuje body“ a vytvára látku vždy viac širšiu a hustejšiu. Prikrývka s niekoľkými vláknami vlny neohreje.
Je dôležité pamätať na Aparecidu, na metódu ako spojiť rozdielnosť. Ani nie tak rozdielnosť ideí, aby sme vytvorili nejaký dokument, skôr mnohorakosť skúseností s Bohom, aby sme uviedli do pohybu živú dynamiku.
Emauzskí učeníci sa vrátili do Jeruzalema a vyrozprávali skúsenosť, ktorú zažili pri stretnutí so zmŕtvychvstalým Kristom (porov. Lk 24,33-35). Tam sa dozvedeli o ďalších Pánových zjaveniach a o skúsenostiach ich bratov. Práve biskupská konferencia je životným priestorom pre takúto vzájomnú výmenu svedectiev o stretnutiach so Zmŕtvychvstalým na severe, na juhu, na západe... Potrebujeme rastúcu valorizáciu miestneho a regionálneho prvku. Nestačí centrálna byrokracia. Potrebujeme, aby rástla kolegialita a solidarita, ktorá bude pre všetkých pravým obohatením.

Permanentný stav misie a pastoračného obrátenia
Aparecida spomína permanentný stav misie (8) a potreby istého pastoračného obrátenia. (9) Ide o dva dôležité výsledky spomenutého zhromaždenia pre celú Cirkev tejto oblasti a cesta, ktorú prešla v Brazílii vzhľadom na tieto dva body, je významná.
V súvislosti s misiou treba pripomenúť, že jej naliehavosť vyplýva z jej vnútornej motivácie, ide o odovzdávanie dedičstva. Vzhľadom na metódu je dôležité pamätať na to, že dedičstvo je ako svedok, ako štafetový kolík: nevyhadzujeme ho do vzduchu, aby ho uchytil ten, kto je schopný, a ten, kto to nedokáže, ostal bez neho. Dedičstvo potrebujeme odovzdať osobne, dotknúť sa toho, ktorému ho chceme darovať, odovzdať.
V súvislosti s pastoračným obrátením chcem pripomenúť, že pastorácia nie je iné ako vykonávanie materstva Cirkvi. Ona plodí, kŕmi, dáva rásť, usmerňuje, vyživuje, vedie za ruku... Potrebujeme teda Cirkev schopnú otvoriť materinské lono milosrdenstva. Bez milosrdenstva dnes nie je možné vstúpiť do sveta zranených, ktorí potrebujú pochopenie, odpustenie, lásku.
V misii, aj kontinentálnej, (10) je veľmi dôležité posilniť rodinu, ktorá zostáva základnou bunkou spoločnosti a Cirkvi; mladých, ktorí sú budúcou tvárou Cirkvi; ženy, ktoré majú podstatnú úlohu pri odovzdávaní viery a tvoria tú silu, ktorá každodenne posúva spoločnosť smerom dopredu a ju obnovuje. Neobmedzujme zapojenie sa žien v Cirkvi, ale podporujme ich aktívnu úlohu v cirkevnom spoločenstve. Ak Cirkev stratí ženy v ich celkovom a reálnom rozmere, riskuje, že sa stane sterilnou. Aparecida zdôrazňuje aj povolanie a poslanie muža v rodine, v Cirkvi a spoločnosti, ako otcov, pracujúcich a občanov. (11) Pamätajme na to!

Úloha Cirkvi v spoločnosti
V spoločenskej oblasti si Cirkev veľmi jasne vyžaduje iba jednu vec: slobodu ohlasovať evanjelium integrálnym spôsobom aj vtedy, keď vstupuje do kontrastu so svetom, i keď ide proti prúdu, brániac poklad, ktorého je strážkyňou a hodnoty, ktorými nedisponuje, ale ktoré prijala a ktorým má zostať verná.
Cirkev využíva právo môcť slúžiť človeku v jeho celistvosti, ohlasujúc mu to, čo Boh zjavil o človeku a jeho realizácii a chce sprítomňovať toto nehmotné vlastníctvo, bez ktorého sa spoločnosť rozpadáva, mestá sa obklopujú múrmi, priepasťami, bariérami. Cirkev má právo a povinnosť udržiavať zažatú fakľu slobody a jednoty človeka.
Vzdelávanie, zdravie, spoločenský mier sú brazílskymi naliehavosťami. Cirkev má k týmto témam veľa čo povedať, pretože na adekvátnu odpoveď na tieto výzvy nestačia čisto technické riešenia, ale je potrebné mať primeranú víziu o človeku, o jeho slobode, hodnote, o jeho otvorenosti voči transcendentnu. Vy, drahí bratia, nebojte sa ponúknuť tento príspevok Cirkvi pre dobro celej spoločnosti a ponúkať toto „vtelené“ slovo aj prostredníctvom svedectva.

Amazónia ako lakmusový papierik, skúšobný test pre brazílsku Cirkev a spoločnosť
Je tu ešte jeden bod, pri ktorom by som sa chcel zastaviť a považujem ho za významný pre prítomné putovanie a budúcnosť nie iba Cirkvi v Brazílii, ale celého spoločenského zoskupenia: Amazónie. Cirkev v Amazónii nie je ako niekto, kto má v rukách kufre, aby odcestoval po tom, ako využil všetko, čo mohol. Cirkev je v Amazónii prítomná od počiatku cez misionárov, rehoľné kongregácie, kňazov, laikov a biskupov je prítomná ešte i teraz a je rozhodujúcou pre budúcnosť tejto oblasti. Myslím na prijatie, ktoré Cirkev v Amazónii dnes ponúka haitským emigrantom po hroznom zemetrasení, ktoré zasiahlo ich krajinu.
Chcel by som pozvať všetkých, aby sa zamýšľali nad tým, čo povedala Aparecida o Amazónii, (12) aj nad dôraznou žiadosťou rešpektovať a chrániť celé stvorenie, ktoré Boh zveril človeku nie preto, aby ho bezohľadne využil, ale aby z neho urobil záhradu. V súvislosti s pastoračnou výzvou, ktorú predstavuje Amazónia, nemôžem nepoďakovať za to, čo Cirkev v Brazílii robí. Biskupská konferencia pre Amazóniu vytvorená v roku 1977 už priniesla mnoho ovocia. Mnohé diecézy s pripravenosťou a veľkodušne odpovedali na požiadavku solidarity vyslaním misionárov laikov a kňazov. Ďakujem Mons. Jaimeovi Chemelovi, priekopníkovi tejto práce a kardinálovi Hummesovi, terajšiemu predsedovi tejto Komisie. Chcel by som dodať, že aj naďalej je potrebné podporovať a oživovať toto dielo Cirkvi. Potrebujeme kvalifikovaných inštruktorov, predovšetkým formátorov a profesorov teológie, aby sme skonsolidovali dosiahnuté výsledky v oblasti formácie domorodého kléru a aby sme mali kňazov vhodných do miestnych podmienok a posilnili – takpovediac – „amazonskú tvár“ Cirkvi. V tomto majte, prosím, smelosť a priamočiarosť. Povedané rečou námorníkov, majte guráž.
Drahí priatelia, snažil som sa vám bratským spôsobom ponúknuť zamyslenia a línie práce v Cirkvi v Brazílii, ktorá je veľkou mozaikou kamienkov, obrazov, foriem, problémov, výziev, ale práve preto predstavuje nesmierne bohatstvo. Cirkev nikdy nie je uniformita, ale rôznorodosti, ktoré sa harmonizujú v jednote a toto platí v každej cirkevnej realite.

Nepoškvrnená Panna z Aparecidy nech je hviezdou, ktorá osvieti vaše úsilie a vašu púť pri prinášaní Krista, tak ako to robila ona, každému mužovi a žene vašej rozsiahlej vlasti. Bude to on, tak ako to urobil dvom utekajúcim a sklamaným Emauzským učeníkom, kto rozohreje srdce a daruje novú a istú nádej.


- - - - - -
Poznámky

1. Dokument z Aparecidy zdôrazňuje, ako deti, mládež a starší ľudia prispievajú k budúcnosti národov.

2. Myslím na mnohé osobnosti, vymenujem aspoň niektoré: Penso Lorscheider, Mendes de Almeida, Sales, Vital, Camara, Macedo... spolu s prvým brazílskym biskupom Perom Fernandesom Sardinhom (1551/1556) zabitým miestnymi bojovými kmeňmi.

3. Letter of 26 January 1833, in: The Letters and Diaries of John Henry Newman, vol. III, Oxford 1979, p. 204.

4. V Dokumente z Aparecidy sú synteticky predstavené základné dôvody tohto fenomému (porov. b. 225).

5. Porov. aj štyri body naznačené Aparecidou (b. 226).
6. Dokumente z Aparecidy je venovaná veľká pozornosť formácii kléru i laikov (porov. body 316-325; 212).

7. Dokument z Aparecidy ponúka aj v súvislosti s týmto bodom dôležité línie postupovania (porov. body 181-183; 189).

8. Porov. b. 216.

9. Porov. body 365-372.

10. Závery konferencie z Aparecidy trvajú na takej podobe Cirkvi, ktorá je evanjelizačnou zo svojej samotnej povahy, jestvuje kvôli evanjelizácii, s odvahou a slobodou, na všetkých úrovniach (porov. body 547-554).

11. Porov. body 459-463.

12. Porov. osobitne body 83-87, a z pohľadu zjednocujúcej pastorácie b. 475.



(Preložila sr. Agnes Jenčíková CJ)