Homília Františka na slávnosť Nanebovzatia: Zápas, vzkriesenie, nádej.

Plné znenie homílie Svätého Otca Františka na Slávnosť Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 2013 v Castel Gandolfe.

(Liturgické čítania slávnosti: Zjv 11,19; 12,1-6.10, Ž 44, 1 Kor 15,20-27, Lk 1, 39-56)


Drahí bratia a sestry!

V závere Konštitúcie o Cirkvi nám Druhý vatikánsky koncil zanechal nádhernú meditáciu o Panne Márii. Pripomeniem len vyjadrenia, vzťahujúce sa k tajomstvu, ktoré dnes slávime. Prvé je toto: «Nepoškvrnená Panna – uchránená od akejkoľvek škvrny dedičného hriechu – bola po skončení pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy a Pán ju povýšil za Kráľovnú vesmíru» (LG 59). A ďalej pri konci nájdeme nasledovné: «Ježišova matka, ako v nebi už oslávená s telom i dušou, je obrazom a začiatkom Cirkvi, ktorá sa má zavŕšiť v budúcom veku, a kým nepríde Pánov deň, tu na zemi svieti putujúcemu Božiemu ľudu ako znamenie bezpečnej nádeje a útechy» (LG 68). Vo svetle tejto nádhernej ikony našej Matky, môžeme uvažovať nad posolstvom, ktoré je obsiahnuté v biblických čítaniach, ktoré sme práve počuli. Môžeme sa sústrediť na tri kľúčové slová: zápas, vzkriesenie, nádej.

Zápas, vzkriesenie, nádej.

Úryvok z Apokalypsy predstavuje videnie zápasu medzi ženou a drakom. Postava ženy, ktorá predstavuje Cirkev, je z jednej časti slávna, víťazná, no z druhej strany je ešte stále uprostred námah. Takouto je v skutočnosti Cirkev: kým v nebi je už pripojená k sláve svojho Pána, v dejinách nepretržite prežíva skúšky a náročné výzvy, ktoré prináša konflikt Boha so Zlým, jeho odvekým nepriateľom.

V tomto zápase, ktorý musia Kristovi učeníci podstúpiť – a my všetci, všetci Ježišovi učeníci, musíme túto cestu podstúpiť – nás Mária nenecháva samých. Kristova Matka a Matka Cirkvi je stále s nami. Stále s nami kráča, stále je s nami. V istom zmysle aj Mária zdieľa túto dvojitú situáciu. Ona prirodzene už raz a navždy vstúpila do nebeskej slávy, ale to neznamená, že je vzdialená, že je od nás oddelená. Naopak, Mária nás sprevádza, zápasí spolu s nami, posilňuje kresťanov v boji proti silám zla. Modlitba s Máriou, osobitne ruženec... dobre počúvajte: ruženec! ... Modlíte sa denne ruženec? ... Naozaj? (Poslucháči nahlas odpovedajú) To je ono. Modlitba s Máriou, osobitne ruženec, má aj tento rozmer úsilia zo všetkých síl, rozmer zápasu, ako modlitba, ktorá posilňuje v boji proti Zlému a jeho komplicom. V boji nás posilňuje aj ruženec.

Druhé čítanie nám hovorí o vzkriesení. Keď apoštol Pavol píše Korinťanom, nástojí na tom, že byť kresťanom znamená veriť, že Kristus skutočne vstal z mŕtvych. Celá naša viera sa zakladá na tejto fundamentálnej pravde, ktorá nie je ideou, ale udalosťou. A tiež aj tajomstvo nanebovzatia Panny Márie s telom i dušou je plne vpísané do Kristovho vzkriesenia. Ľudská prirodzenosť Matky bola „pritiahnutá“ Synom v jeho prechode smrťou. Ježiš vstúpil raz a navždy do večného života s celou svojou ľudskou prirodzenosťou, tou, ktorú si vzal z Márie. Takto ona, Matka, ktorá ho verne nasledovala po celý život, nasledovala ho svojím srdcom, vstúpila s ním do večného života, ktorý nazývame aj nebom, rajom, Otcovým domom.

Aj Mária poznala mučeníctvo kríža: mučeníctvo jej srdca, mučeníctvo duše. Veľa vytrpela vo svojom srdci, keď Ježiš trpel na kríži. Utrpenie Syna prežívala až do hĺbky duše. Bola s ním plne zjednotená v smrti, a preto sa jej dostalo daru vzkriesenia. Kristus je prvotinou vzkriesených a Mária je prvotinou vykúpených; prvá z „tých, čo patria Kristovi“. Je našou Matkou, ale môžeme tiež povedať, že je našou reprezentantkou, je našou sestrou – našou prvou sestrou –, je prvou z vykúpených, ktorá prišla do neba.

Evanjelium nám predkladá tretie slovo: nádej. Nádej je cnosť toho, kto pri zakusovaní konfliktu, každodenného zápasu medzi životom a smrťou, medzi dobrom a zlom, verí v Kristovo vzkriesenie, vo víťazstvo Lásky. Počúvali sme Máriin chválospev Magnificat. Je to spev nádeje, spev Božieho ľudu, putujúceho dejinami. Je to spev toľkých svätcov a svätíc, niektorých známych, iných, vo veľkom počte neznámych, no dobre známych Bohu: matiek, otcov, katechétov, misionárov, kňazov, sestier, mladých, aj detí, starých otcov, starých mám. Títo prešli životným zápasom nesúc v srdci nádej maličkých a ponížených. Mária hovorí: „Velebí moja duša Pána“ – aj dnes to Cirkev spieva, a spieva to v každom kúte sveta. Tento chválospev je osobitne prenikavý tam, kde dnes Kristovo Telo znáša Umučenie.

Tam, kde je kríž, je pre nás kresťanov nádej, a to vždy. Ak niet nádeje, nie sme kresťanmi. Preto rád vravievam: Nenechajte si ukradnúť nádej! Nech nám neukradnú nádej, pretože táto sila je milosťou, Božím darom, ktorý nás vedie vpred s pohľadom upretým na nebo. A Mária je vždy tam, nablízku týmto komunitám, týmto našim bratom, kráča s nimi, trpí s nimi, a spieva s nimi Magnificat nádeje.

Drahí bratia a sestry, pripojme sa aj my, s celým srdcom, k tomuto spevu trpezlivosti a víťazstva, zápasu a radosti, ktorý zjednocuje Cirkev víťaznú s Cirkvou putujúcou, s nami. Nech spojí zem s nebom, nech spojí naše dejiny s večnosťou, ku ktorej sa uberáme. Nech je tak.


(Preklad: Jozef Bartkovjak SJ)